Borárosová z Bratislava Policy Institute: Na FSV pôsobili špičky v odbore. Výborne ma pripravili na všetky životné situácie

Publikované: 15. 10. 2024

Ste absolventkou doktorandského štúdia na Fakulte sociálnych vied UCM v študijnom programe európske štúdiá a politiky. Čo ste študovali predtým?

Politológiu. Bakalárske štúdium som absolvovala v Trenčíne, magisterské zase na Trnavskej univerzite.

Len málokto má počas štúdia skúsenosť z troch univerzít. Prejdime ale na vaše doktorandské štúdium. Prečo ste sa rozhodli pre UCM?

V Trnave som bola veľmi spokojná, mala som v nej vybudované zázemie a dodnes ju mám veľmi rada. Hoci som vyrástla pri Bratislave, nie som úplne bratislavský typ.

Aby som sa ale dostala k odpovedi na vašu otázku, v odbore európske štúdiá a politiky bola vtedy vypísaná téma dizertačnej práce, ktorá sa zaoberala migráciou. Práve jej som sa intenzívne venovala už od bakalárskeho štúdia. Pôvodne som sa hlásila na denné štúdium, vybrali však iných kandidátov. Nastúpila som teda na externé. Keďže som však bola jazykovo zdatná, po roku mi ponúkli prestup na denné štúdium.

Na Trnavskej univerzite podobnú tému nevypisovali?

V tom čase tam vôbec nemali akreditáciu na doktorandské štúdium. Mám pocit, že som bola dokonca posledný ročník magisterského štúdia, ktoré následne otvorili až po niekoľkých rokoch.

Spomeniete si ešte na tému vašej dizertačnej práce?

Samozrejme, pôvodne sa volala Etnoreligiózne konflikty v Subsaharskej Afrike a ich vplyv na migráciu do Európy (smiech). Školil ma pán docent Jozef Klavec, ktorý je veľký odborník na históriu konfliktov, vojenstva a diplomacie.

Neskôr sme tému upravili tak, aby mala praktickejšie smerovanie. Zamerali sme sa na to, ako zlepšiť integráciu migrantov v rámci Slovenskej republiky. Pracovala som na prípadovej štúdii, v ktorej som porovnávala, ako zvládli integráciu v tomto smere najúspešnejšie krajiny – Portugalsko či Švédsko. Zároveň som robila rozhovory s expertmi a aj so samotnými migrantmi.

Keď som písala bakalárku a diplomovku, migráciu ešte nikto veľmi neriešil. V čase mojej diplomovky však v Európe začala migračná kríza a táto téma sa stala zo dňa na deň veľmi aktuálnou. Zrazu som tak mala množstvo názorov na to, či je vôbec vhodné do slovenskej spoločnosti niekoho integrovať. Odborníkom bol doslova každý...

Jednou z vecí, ktoré mnohí slovenskému vysokému školstvu vyčítajú, je jeho nedostatočná prepojenosť s praxou. Aké to bolo u vás?

V tomto smere nemôžem Fakulte sociálnych vied vyčítať absolútne nič. Výborne ma pripravili na všetky životné situácie aj vďaka tomu, že na nej pôsobili špičky vo svojom odbore. Napríklad môj školiteľ Jozef Klavec, ktorý bol vždy ochotný viesť so mnou každú konzultáciu, či vedúca katedry Viera Žúborová, s ktorou sme spolupracovali na viacerých publikáciách spojených s témou migrácie a neskôr založili Bratislava Policy Institute.

Ondrej Filipec, výborný odborník v oblasti európskych štúdií, ma zase zobral ako asistentku na jeho prednášky. Doteraz som nevidela nikoho, kto by učil lepšie než on. Tak nudnú tému, akou je pre mňa právo Európskej únie, dokázal podať neuveriteľne pútavým spôsobom. Vďaka týmto ľuďom som bola počas štúdia zapojená do každej jednej činnosti na katedre. Od administratívy, cez učenie a publikovanie, až po podávanie projektov. Pre niekoho, kto hneď po škole nastúpil do neziskového sektora, je to veľmi dobrý štart.

Okrem školy som však mala šťastie stážovať aj v Centre pre európske a severoatlantické vzťahy, ktoré vtedy viedol Róbert Ondrejcsák (pozn. red.: Róbert Ondrejcsák je analytik, politik a v súčasnosti veľvyslanec Slovenska v Spojenom kráľovstve).

Tam ste pomáhali spoluorganizovať Letnú školu pre mladých profesionálov či Konferenciu NATO 2020.

Hoci to nebola úplne oblasť môjho profesijného zamerania a pracovala som tam skôr ako manažérska výpomoc, bola to taktiež výborná skúsenosť.

Prejdime od akademickej sféry do praxe. V súčasnosti pôsobíte ako projektová manažérka v Bratislava Policy Institute, ktorý ste spoločne s kolegami založili v roku 2017.

Bolo to prakticky hneď na druhý deň po obhajobe mojej dizertačnej práce, s kolegyňou a vtedy už bývalou vedúcou katedry Vierou Žúborovou a Michalom Vašečkom, ktorý v tom čase na FSV chvíľu učil. Niekoľkokrát predtým som sa s ním stretla, keďže je taktiež jedným z expertov na migráciu. Z profesijného aj osobného hľadiska nám to všetkým trom klaplo a minimálne my dve s Vierou sme z rôznych dôvodov potrebovali odštartovať novú kapitolu.

Založiť úplne novú organizáciu si však vyžaduje kus odvahy. Ako tento nápad vznikol?

Chceli sme robiť sociologické a politologické výskumy, ale mimo akademického prostredia. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale v súkromnom neziskovom sektore je to predsa len rýchlejšie, flexibilnejšie a menej byrokratické. Mali sme predstavu, ako fungujú európske think tanky na Západe. Na Slovensku dovtedy nič podobné nebolo, tak sme si povedali, že by sme to mohli skúsiť.

Hovoríte, že pôvodným zámerom Bratislava Policy Institute bola realizácia výskumov. Viem však, že dnes sa venujete aj iným činnostiam.

Keď sme začínali, vo výskumoch sme pokrývali dieru na trhu. Nikto tu nerealizoval metódy focus groups či World Café Discussions, ktoré na Západe fungovali už 20 rokov. Dnes ale existuje viacero organizácií, ktoré sa im venujú. Museli sme preto trochu zmeniť smerovanie, hoci výskumná činnosť u nás pretrváva stále. 

Mne aj kolegyni dosť chýbalo učenie. Zároveň sme mali niekoľko zaujímavých výsledkov výskumov, ktoré sme nevedeli ďalej aplikovať. Napríklad výsledky výskumu antisemitizmu v online prostredí. Začali sme teda realizovať krátke workshopy a tréningy v rámci programu Erasmus, na ktorých sme ľudí z rôznych kútov Európy edukovali a zároveň testovali výsledky výskumov v praxi. Z rôznych smerov to malo pozitívne ohlasy, tak v tom pokračujeme aj v súčasnosti.

Dlhodobo sa venujem téme dezinformácií, o ktorých sme vydali niekoľko príručiek. Sme tiež zapojení v iniciatíve Scholar's at Risk, ktorej cieľom je pomáhať vedcom a akademikom dostať sa z krajín, v ktorých sú v ohrození, a nájsť im uplatnenie v bezpečných krajinách. Je to jeden z viacerých projektov, na ktorých spolupracujeme aj s FMK UCM. Venujem sa tiež politickému vzdelávaniu. Trvalo mi nesmierne dlho, kým som dokázala ľudí presvedčiť, že nejde o stranícke vzdelávanie.

Čo si pod tým teda môžeme predstaviť?

Je to vzdelávanie o tom, ako fungujú politické strany, ako sa dá robiť kampaň, ako fungujú mládežnícke politické organizácie a že aj ony si môžu podávať projekty. Tieto subjekty robia veľa dobrej komunitnej roboty bez ohľadu na to, odkiaľ sú. Vo veľkej politike nie sú až takí viditeľní, práve naopak, koncentrujú sa v lokálnejších komunitách. Je to perfektná platforma na združovanie občiansky rozhľadených a aktívnych mladých ľudí, ktorí medzi sebou môžu diskutovať a vymieňať si názory. Nie je dôvod, aby boli spoločnosťou negatívne onálepkované.

Okrem všetkých vyššie spomínaných vecí tiež pracujeme na príručke a osobných tréningoch pre ľudí, ktorí na Slovensku pracujú s migrantmi.  Bola to naša reakcia na ruskú inváziu na Ukrajinu a príliv množstva ukrajinských občanov na Slovensko. Týka sa to napríklad učiteľov, ktorí majú v triede ukrajinské deti. Tie môžu mať problém zapadnúť do komunity nielen kvôli jazykovej či kultúrnej bariére, ale napríklad aj preto, že trpia mnohými traumami z vojny. Tento istý problém sa týka aj množstva zdravotníkov.

Ako tieto tréningy prebiehajú?

Snažíme sa edukovať a istým spôsobom zjemňovať ich prístup. Chceme, aby sa do tých ľudí dokázali vcítiť a vedieť, ako v špecifických prípadoch postupovať.

Nájsť financovanie pre neziskovú organizáciu bol na Slovensku vždy nesmierny problém a v súčasnosti je to ešte zložitejšie. Ako v tomto smere fungujete?

Na začiatku sme mali pár grantov zo slovenských ministerstiev, dnes už väčšinovo fungujeme z grantov Európskej únie, Medzinárodného vyšehradského fondu či programu Erasmus+. Keďže sme boli nová organizácia, trvalo nám rok, kým sme sa rozbehli a začali nám pri ich podávaní dôverovať.