Korčok z Múzea holokaustu v Seredi: Vďaka preživším z koncentračných táborov viem, čo je v živote skutočná tragédia  

Ste absolventom etnológie a mimoeurópskych štúdií na Filozofickej fakulte UCM. Pred nástupom na vysokú školu ste však vraj vôbec netušili, čo to etnológia vôbec je. Čím Vás tento odbor nakoniec zaujal natoľko, že ste sa ho rozhodli študovať?

Na strednej škole som primárne študoval chémiu liečiv a vedel som, že to nie je smer, ktorým by som sa v budúcnosti chcel profesijne uberať. Napriek tomu, že som v škole veľa histórie nemal, vždy ma bavila. Preto som hľadal odbor, ktorý k nej mal najbližšie. Pri spomínanej etnológii ma najviac zaujal profil absolventa. Keď som si ho prečítal, povedal som si, že chcem v budúcnosti robiť presne to.

Čo v ňom bolo napísané?

Že jednou z úloh absolventa je na kultúrnej úrovni reprezentovať Slovensko doma aj v zahraničí. Predovšetkým to zahraničie ma veľmi lákalo.

Prečo práve Filozofická fakulta UCM v Trnave?

Keď som mojim rodičom oznámil, čo chcem študovať, nemali zo mňa veľkú radosť. Očakávali, že budem pokračovať v odbore zo strednej školy. Preto som sa najprv musel dohodnúť s nimi a urobiť kompromis. Okrem etnológie a mimoeurópskych štúdií na UCM som si teda podal prihlášku aj na farmáciu na Univerzite Komenského. Problém bol v tom, že som nepatril medzi najhorších žiakov. Moja osobná výzva preto spočívala v tom, ako absolvovať prijímačky dosť dobre na to, aby to nebolo podozrivé, ale zároveň tak, aby ma na farmáciu nevzali. (smiech).

Zdá sa, že sa vám to podarilo vybalansovať ukážkovo.

Áno. Napriek tomu, že som mal pri prijímačkách na etnológiu hendikep, keďže boli zamerané na stredoškolské učivo dejepisu, zvládol som ich bez problémov. Samotné štúdium ma neskôr neuveriteľne bavilo a zistil som, že žiadne výrazné nedostatky v dejepise v porovnaní s ostatnými nemám.

Kedy ste sa rozhodli, že sa budete profesne venovať témam židovskej kultúry a holokaustu?

Nebolo to moje rozhodnutie, skôr súhra okolností. V tom období na fakulte vyučovala docentka Paríková, ktorá sa ma hneď v prvom ročníku opýtala, či by som sa nechcel venovať židovskej kultúre a tradíciám. Mali sme v tom na Slovensku veľkú medzeru. Chcel som sa venovať inej téme, ale súhlasil som. Keďže som mal blízko k židovskej náboženskej obci v Galante, moja prvá ročníková práca bola práve o zvykoch a tradíciách ortodoxnej židovskej komunity v tomto meste. Po jej napísaní ma téma uchvátila natoľko, že ma to už nepustilo.

V štvrtom ročníku som mal dokonca tú česť prednášať spolužiakom o židovskej menšine na Slovensku. Uvedomil som si, že niečo robím dobre. Bol to motor, ktorý ma hnal ďalej. Treba však dodať, že to nie je len o šikovnosti a zápale samotného študenta. Mimoriadne dôležité je aj odborné vedenie a spolupráca s pedagógmi na fakulte. Ak fungujú, študenti vedia robiť veľké veci. Vďaka tomu dnes robím to, čo ma nesmierne baví a ani to nenazývam prácou.

Keď Múzeum holokaustu v Seredi v roku 2016 vzniklo, stali ste sa jeho prvým vedúcim a na tejto pozícii pôsobíte doteraz. Ako ste sa k tejto práci dostali?

Prakticky hneď po škole, v roku 2003, som dostal ponuku pracovať v Slovenskom národnom múzeu - Múzeu židovskej kultúry v Bratislave. Nastúpil som na miesto, ktoré mi absolútne vyhovovalo a na ktorom som pod taktovkou profesora Mešťana mohol ďalej pokračovať vo svojom výskume. V tom čase som sa už profesne venoval predvošetkým téme holokaustu.

V roku 2009 Múzeum židovskej kultúry v Bratislave dostalo poverenie na zriadenie Múzea holokaustu v Seredi. Keďže otvorenie nového múzea je proces, ktorý trvá roky, od tohto obdobia až do roku 2016 sme tvrdo pracovali na výskume a tvorbe expozície. V októbri 2015 som sem z Bratislavy prišiel ako vôbec prvý zamestnanec a mal som to šťastie vytvoriť kolektív, ktorý tu dodnes pôsobí. Spoločne sme hneď od začiatku začali aj so vzdelávaním a vybudovali najväčšie vzdelávacie stredisko v oblasti ľudských práv na území Slovenska.

Už pri dohadovaní termínu rozhovoru som pochopil, že ste mimoriadne pracovne vyťažený. Aké pracovné povinnosti ako vedúci Múzea holokaustu bežne absolvujete?

Pracovný kalendár mám naozaj nabitý, ale to, že som vyťažený, si neuvedomujem. Mám radosť, keď ráno vstávam a keď viem, že sem prichádzam. Múzeum sa venuje výskumu, zberu artefaktov, budovaniu knižnice a archívu, vzdelávaniu, príprave a organizácii spomienkových a kultúrnych podujatí a samozrejme medzinárodnej spolupráci. Spolupracujeme s mnohými ambasádami, ministerstvami a inými štátnymi a neštátnymi inštitúciami, či už domácimi, alebo zahraničnými.

Čo všetko pre vytváranie tejto komunity robíte? Len doplním, že múzeum vzniklo v priestoroch bývalého seredského pracovného a koncentračného tábora. Nie je teda iba múzeom, ale aj pamätníkom Židov zavraždených počas druhej svetovej vojny.

Dnes sme napríklad organizovali výstavu, ktorá rozpráva príbeh o mužovi, ktorý zachránil svoju manželku v období holokaustu. Prednášať pre študentov o dôležitých hodnotách fair play prišla jeho dcéra, vicemajsterka sveta v šerme. Neskôr sme mali online stretnutie s Medzinárodnou alianciou pre pripomínanie holokaustu, ktorá združuje 35 krajín sveta. Pracujeme na spoločnom projekte, ktorým chceme vysvetľovať dôležitosť vzdelávania v oblasti antisemitizmu. Na august pripravujeme podujatie, ktoré bude venované pripomienke Medzinárodného dňa genocídy Rómov v období holokaustu.  V septembri je zase Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. Všetky tieto podujatia treba pripravovať s ohromným časovým predstihom, pretože sa ich snažíme robiť na vysokej profesionálnej úrovni a chceme, aby sme mali čo najväčšie publikum.

Okrem toho sme veľkým vzdelávacím strediskom, vytvárame zbierku historických predmetov a dokumentov, dopĺňame archív a knižnicu. Je to naozaj veľmi rozmanitá práca.

Viem, že okrem mnohých iných aktivít sa dlhodobo venujete aj zbieraniu a mapovaniu príbehov preživších holokaustu, ktorých je bohužiaľ z roka na rok menej.

Práve spolupráca s nimi je môjmu srdcu najbližšia a prebieha prakticky na dennej báze. Mnohé poznatky, ktoré dnes môžem odovzdávať ďalej, som sa naučil práve vďaka nim. Vzhľadom na to, aké nepredstaviteľné hrôzy títo ľudia prežili, viem rozlíšiť, čo je v živote skutočná tragédia a nad ktoré veci sa treba jednoducho povzniesť a ísť ďalej.

Zbieranie týchto príbehov je nepochybne psychicky náročné ako pre vás, tak pre ľudí, ktorí sa musia nanovo v spomienkach vracať k najhoršiemu obdobiu ich životov. Akým spôsobom k týmto ľuďom pri spracovávaní ich zážitkov pristupujete?

S väčšinou z nich sa poznám dlhé roky, s niektorými dokonca celý život. Vďaka tomu sa aj o týchto témach dokážeme rozprávať s dôverou a ako priatelia si dokonca aj zažartovať. Všimol som si však, že nech sa rozprávajú o akejkoľvek bežnej veci, tému rozhovoru nakoniec vždy obrátia k holokaustu. Táto trauma mnohých z nich prenasleduje až do smrti a  vyrovnávajú sa s ňou veľmi ťažko. Treba si uvedomiť, že tí ľudia nerozprávajú príbehy o vraždách a smrti iných - hovoria o stratách vlastných rodín. Mnohým po týchto rozhovoroch myšlienky víria ďalej, mávajú nočné mory. Počúvať takéto rozprávanie preto nie je samozrejmosť. Musíme si uvedomovať, akú veľkú bolesť pri každom jednom svedecte prežívajú, aby sme mi mohli poznať históriu a poučiť sa z nej. Nesmierne si ich preto vážim.

Aké skupiny návštevníkov k vám chodia najčastejšie?

Väčšinou organizované, predovšetkým školské skupiny, ktorým vždy ponúkame aj vzdelávací program. Nesústreďujeme sa však len na žiakov, snažíme sa edukovať každého, kto má záujem. Napríklad aj zamestnancov veľkých zahraničných firiem, či samosprávnych krajov.  Vzdelávací program ponúkame aj pedagógom, alebo príslušníkom Ministerstva vnútra a obrany, teda policajtom a vojakom.

V čom konkrétne vzdelávate spomínaných policajtov a vojakov?

Tým, že ľudia v týchto povolaniach sa stretávajú so situáciami do ktorých sa, dúfajme, bežný smrteľník nikdy nedostane, máme pre nich pripravené náročnejšie prednášky s iným typom výkladu pri sprevádzaním po múzeu.

Môžeme to chápať tak, že výklad pre nich je explicitnejší?

Áno, stále však reprodukujeme udalosti tak, ako sa naozaj udiali. Sprostredkovávame im to, čo sa môže udiať, ak v spoločnosti zlyhajú demokracia, hodnoty a ľudské práva. Ukazujeme, aké dôležité je v tomto smere práve ich poslanie.

Vzdelávanie pre silové zložky som ale nevymyslel ja. Kedysi som mal v Kanade prednášku s preživším holokaustu pochádzajúcim zo Slovenska. Z rodiny prežil ako jediný, všetci ostatní boli zavraždení. Volal sa Max Tibor Eisen. V Kanade sa z neho stal úspešný biznismen, zarobil slušné peniaze, svoju firmu predal a začal sa venovať vzdelávaniu v oblasti ľudských práv. V tomto smere to dotiahol tak ďaleko, že s ním na vzdelávaní vysokých vojenských dôstojníkov začala spolupracovať samotná kanadská vláda. To on mi vnukol túto myšlienku.

Vráťme sa ešte k pedagógom. Viem, že v rámci Múzea aktívne spolupracujete aj s mnohými učiteľmi dejepisu. 

Áno. Cez primátora nás napríklad oslovilo mesto Žilina, kde spoločne s miestnou židovskou náboženskou obcou otvorili pamätnú izbu Vrbu a Wetzlera. Chceli, aby sme pre pedagógov o tejto expozícii pripravili vzdelávanie, nech tam vedia svojich študentov priviesť a aj im o tom niečo porozprávať. Pre pedagógov však poskytujeme aj týždenné vzdelávanie priamo v Izraeli, v Yad Vashem - Medzinárodnej škole pre výuku holokaustu. Osobne si myslím, že to dá ľuďom najviac.

Naše vzdelávanie sa bohužiaľ nedokáže dostať k mnohým príslušníkom rómskej minority z východnej časti Slovenska, pre ktorých je to logisticky aj finančne veľmi náročné. Preto sme sa rozhodli urobiť výjazdové prednášky. Chodíme za nimi do Prešovského či Košického kraja a sú za to veľmi vďační. Vždy nám pripravia nejaký program - zahrajú, zatancujú, pripravia divadlo. Pri žiadnej inej skupine som sa s tým v takejto miere nestretol. Snažíme sa ich taktiež pozývať sem a na veľkých podujatiach ich sieťovať so zástupcami ministerstiev či s veľvyslancami. Mnohé z tých detí sú veľmi talentované a aj takouto aktivitou im dávame šancu ukázať sa.

Relatívne nedávno sme oslávili 8. máj - Deň víťazstva nad fašizmom. Pri tejto príležitosti ste na vašom Facebookovom profile napísali, že fašizmus má v našej spoločnosti bohužiaľ stále svojich obdivovateľov a víťazstvo nad ním v druhej svetovej vojne si môžeme uctiť aj tým, že v školách nebudeme potláčať humanitné vedy a ľudskoprávne vzdelávanie na úkor iných predmetov. Čím to je, že sa v našom vzdelávacom systéme dlhodobo zanedbávajú témy spojené s nedávnou históriou?

Žiaľ, nie je to len slovenský fenomén. Negatívne nálady v spoločnosti, vrátane antisemitizmu, narastajú všade. Poučení z minulosti vieme, že keď vyštudujete medicínu, či matematiku, automaticky to z vás neurobí dobrého človeka. Preto je pre mňa dôležité, aby sa mladí a vzdelaní ľudia na Slovensku dostávali aj k humanitným vedám. Práve tie im dokážu odovzdávať hodnoty a ukazovať dobré vzory. Tá jedna alebo dve hodiny v rámci dejepisu, etiky či náuky o spoločnosti na to jednoducho nestačia. Namiesto toho ich zahlcujeme množstvom učiva, ktoré nie je pre ich každodenný život až také dôležité. Ak v humanitných vedách získate základné vedomosti a hodnoty demokracie, môžete ďalej študovať čokoľvek. Ak ich ale nemáte, neskôr ich už ťažko nezískate.

Na Slovensku v mnohých ohľadoch rovnako pociťujeme akúsi nostalgiu za Jozefom Tisom a Slovenským štátom. Z čoho toto pokrivené vnímanie histórie istej časti spoločnosti podľa vás pramení?

Naša spoločnosť sa nevyrovnala s minulosťou. Prakticky hneď sme sa z jednej totality prehupli do druhej, v ktorej sme žili až do roku 1989. Po ňom sme sa začali vyrovnávať s obeťami oboch režimov - fašistického, aj komunistického. Bežné však bolo, že tí, ktorí perzekuovali v období Slovenského štátu, boli následne prenasledovaní v období komunizmu. Po roku 1989 sa teda z niekdajších prenasledovateľov stali obete komunistického režimu, ktoré začali dostávať spoločenský priestor na šírenie svojich myšlienok, ktorými krivili historické udalosti.

Mnohí odborníci dlhodobo upozorňujú, že slovenská spoločnosť je roky mimoriadne polarizovaná. Vidíme to v online priestore, vo verejných prejavoch, v politike aj kultúre. S akými prejavmi antisemitizmu sa na Slovensku stretávate vy?

Antisemitizmus na Slovensku je iný ako v ostatných európskych krajinách. U nás sa stále môžete prejsť s kipou na hlave (pozn. red.: čiapka, ktorú nosia praktizujúci Židia) bez toho, aby vás ktokoľvek napadol. Prejavy antisemitizmu sa u nás často objavujú najmä na sociálnych sieťach. Jeden profesor z Českej republiky na základe svojho dlhoročného výskumu prišiel na to, že neexistuje hoax alebo fake news, ktorý by nebol použitý aj proti židom. V online priestore sú preto mimoriadne častým terčom útokov.

Ešte počas mojich stredoškolských čias sme sa v triede zhodli na tom, že v rámci koncoročnej exkurzie chceme navštíviť koncentračný tábor Osvienčim. Pamätám si, že ma jeho návšteva výrazne zasiahla. Vizualizoval som si hrôzy, ktoré počas druhej svetovej vojny museli ľudia v ňom prežívať. Napriek tomu som mal spolužiaka, ktorý sa počas exkurzie posmešne usmieval a prehliadku ironicky komentoval. Pamätám si, že náš poľský sprievodca s ním mal neuveriteľnú trpezlivosť. Akoby sa im podobné situácie diali pravidelne a boli na ne pripravení. Ste svedkami podobných prípadov aj tu v Seredi?

Keďže málokedy sprevádzam školské skupiny, osobne takúto skúsenosť nemám. Pri prednáškach je však pre mňa veľmi dôležitý očný kontakt. Vďaka nemu v publiku dokážem zachytiť rôzne negatívne náznaky a následne práve s týmito ľuďmi pracovať. Ak ide v skupine len o jednotlivca, odborne dobre pripravený pracovník by ho mal dokázať zvládnuť.

Kedysi ma kolegovia zavolali ku skupine učňov, ktorých prehliadka evidentne vôbec nebavila. Keď som sa opýtal čo ich zaujíma, odpovedali, že nič. Len zozadu sa ozval jeden z nich, ktorého bavil šport. Začal som im rozprávať o športe na Slovensku, v ktorého pozadí boli príslušníci židovskej komunity. Prešli sme celé múzeum a zrazu z neho nechceli odísť. Verím, že porozprávať sa dá s každým.

Dôležitou témou je aj ochrana kultúrneho dedičstva Židov na Slovensku. Počas bývalého režimu mnohé synagógy chátrali, v Bratislave komunisti v roku 1969 kvôli výstavbe Nového Mosta dokonca jednu zbúrali. Pociťujete v posledných rokoch väčší záujem štátu a samospráv o tieto pamiatky?

Často počúvam, že Židia majú peňazí dosť, tak nech si cintoríny a synagógy opravujú za svoje. Ľudia si neuvedomujú, že pred druhou svetovou vojnou žilo na území Slovenska takmer 140-tisíc Židov. Dnes je v židovských náboženských obciach menej než 3-tisíc členov. Štyria Židia na Slovensku by tak dnes mohli mať jeden vlastný cintorín. Niektoré sú obrovské, tak ako by sa o ne asi mali postarať?

Bez pomoci miest, obcí a samospráv to jednoducho nejde. V nich veľmi záleží na ľuďoch - primátoroch, starostoch a obyvateľoch. Niektoré cintoríny a synagógy sú nádherné, udržiavané a zrekonštruované, iné v príšernom stave. Vo všeobecnosti si myslím, že by sme mali na Slovensku k hmotnému kultúrnemu dedičstvu pristupovať citlivejším spôsobom.